Aké príznačné dátumy a jubileá, až ma to núti premýšľať, či je to iba púha hra čísel, alebo to všetko v sebe nesie nejaký hlbší odkaz a symboliku. 1000 dní uplynulo na deň boja za slobodu, za ktorú bojoval aj Janko a 1111 dní uplynie na deň, keď banda nehanebných podliakov zvykla dlhé roky obradne obdarúvať postaršie ženy kvetinou a okrem toho im recitovala aj fúru nevkusných a vulgárnych vtipov, na ktorých sa tie rokmi klamané ženy smiali.
Ak by Jankov príbeh písal Lawrence Ferlinghetti (niekdajší beatnický vydavateľ a sám básnik i prozaik), tak by to možno popísal aj štýlom mne vlastným nižšie (starý pán snáď odpustí, že som si od neho - najme na začiatku textu - požičal niekoľko malíčko trefných slovných spojení, ktoré sa hodia na naše pomery, a ktoré on vložil do jedného jeho výtvoru, v ktorom píše o - podľa neho - preceňovanej justičnej vražde Ježiša Krista). Ja naopak vidím v oboch vraždách ich ďalekosiahly význam. V tej prvej pre celé ľudstvo a v tej druhej pre prispaté Slovensko prvej štvrtiny 21. storočia.
Nasleduje báseň v próze, napísaná pod vplyvom špiny, ktorá postupne vychádza na povrch a tak trochu aj pod vplyvom Ferlingettiho veršov, ktoré to celé kedysi dávno (keď ešte o vražde nebolo ani chýru) vo mne odštartovali:
Raz začas v priebehu dejín jednej prispatej krajinky,
zjavia sa takí chlapíci
a jeden z nich, ktorý sa zjaví priveľmi neskoro,
je nejaký pisálek z nejakého zapadákova ako kysucký Štiavnik.
No a ten pisálek začne vykrikovať, že vie, kto to tu má na Slovensku na svedomí,
a že tí ľudia sedia kade tade v štátnych úradoch a zašivárňach
a nechystajú sa meniť veci k lepšiemu a „pre ľudí“
ako to zvyknú vykrikovať na svojich snemoch alebo oslavách MDŽ
(ba práve naopak).
A všetky tie informácie si vie ten pisálek získať z verejne dostupných zdrojov
a vtedy sa ho aj naozaj začnú báť
(lebo práve on je ten týpek, ktorý tu môže spustiť lavínu búrok, výchric, očistcov a božích mlynov).
Jeden z tých ľudí, ktorý vlastne ani nesedí v žiadnej zašivárni
(nanajvýš tak u Dobroša za kamerou),
ale pozná sa takmer s každým (a hovoria mu brucho),
si povie, že vraj „Aký zapálený“,
a že by ho bolo dobré schladiť.
A dá do pohybu ľudí i peniaze, aby toho pisálka vzali na Pranier
a začne sa vyhrážať, že bude na pisálka a jeho rodinu zbierať špinu,
aby všetci videli, že to pisálek je tým lotrom a nie on.
Ale pisálek si ďalej kľudne žije pustovníckym životom
ako aj celá jeho luzerská família,
a preto mu nič z toho nehrozí.
A keď ten (čo si u Dobroša v trezore ukrýval Gorilu) zistí,
že takto jednoducho pisálka neschladí,
začne panikáriť.
A potom - ako na potvoru - sa „niekto“ rozhodne,
že pisálek vie príliš veľa
na to aby tu s nami mohol ďalej žiť.
A všetka tá hrozná smrť za smiešnych 70 tácov
má byť vykonaná na vystrašenie ďalších pisálkov
aby viac nepísali
„O Milionároch, ktorí si ukradli Slnko“
(a ak nie Slnko tak aspoň túto krajinku)
a aby radšej písali len kraviny o hociakých zapredancoch,
čo chodia robiť krovie SMERU na MDŽ.
A nakoniec príde ten deň,
keď toho pisálka predsa len schladia.
Vpália mu guľku do hrude
no spolu s ním (nevedno prečo)
schladia aj jeho FEMME FATALE
A ten (čo sa tu pozná aj z chlapcami z Digital Parku) si potom robí srandu,
že pisálek by mal byť blahoslavený
a povýšený na patróna pisálkov.
Ale napokon (ako to už pri takých skutkoch býva)
z toho vzíde úplne iné kafe než mnohí očakávali,
Dokonca aj inak prispatí ľudia v tejto krajinke,
sa začnú prebúdzať zo svojich pohodlne ľahostajných snov
„o istotách“, ktoré si zaslúžili, ale nakoniec neprišli.
A začnú nenávidieť tých, čo skántrili dvoch zaľúbencov.
(pretože to sa veru nerobí).
A keď potom prispatí vyjdú na barikády a už to nejde zastaviť
a nič už neostane ako bolo predtým
a ani Melón na stole nič nerieši (ba práve naopak)
a keď aj ostatná čeľaď z úradov a zašivární začne odchádzať
a báť sa ako nikdy predtým,
tak potom zabásnu aj toho, čo sa tu pozná takmer s každým
(a keď si nevie rady volá veštici)
Postupne pochytajú vrahov
a zdá sa, že aj poskokov a volavku
(čo zaslúži si hýčkanie a opateru).
A vtedy sa na scéne zjavia
aj úchylácki Maznáci
i Kapitáni i Šteniatka
i ďalší iní Ajuškiný kunčafti,
A všetko to, čo sa tu dialo
(napr. že pracuje na odj**aní čuráka)
i všetky ďalšie nechutnosti
sú zapísané v rôznych SMS-kách,
a v reči symbolov a inotajov (☠) v nejakej divnej THREEME
ktorú by ste nerozkódovali
ani za 2018 rokov + 1 mesiac a 21 dní
keby ten brucho viacej rozmýšľal
(a nerobil si trezorové zálohy).
A práve vtedy si jeho BRATM uvedomí, že zašli priďaleko
a „kápne božskou“ ako vravia poliši
a vytiahne 2 telefóny z vrecka (akoby vyšli priamo z brucha),
A napočudovanie tie telefóny nemajú trému
ale zašifrovanú THREEMU
a brucho (čo si tu tyká aj so šéfom)
si zrazu uvedomí,
že nie je taký borec ako sa zdal byť
a tiež že čas na útek mu nenávratne uplynul.
A potom nastane doba útekov a sťahovaní
a zo scény sa začnú porúčať všetky tie figúrky,
čo predtým hrali hlavné roly.
Kali, Majka, šéf a takmer všetky opičky,
i gašparkovia i hraškovia,
ktorí tu roky kopali len za seba
a i za všetku zberbu
sú zrazu na vedľajšej koľaji.
A práve vtedy všetky krysy v podpalubí začnú už potichúčky prepriahať.
(len Dobroško je ešte stále na slobode
a nikto vlastne nevie prečo práve on si zaslúži to privilégium
a hlavne dokedy)
A ten pisálek, ktorý to tu celé spustil,
je možno aj rád,
že už je z kola von.
A my „ťuťmáci“, čo sa snažíme hľadať pravdu
no aspoň nečítame konšpiračné bláboly
vieme veľmi veľmi dobre,
ako nás vyslobodil
a ako veľa musel za to zaplatiť,
keď do hry nevedome vložil
seba aj svoju milovanú FEMME FATALE
A preto dnes aj v inom zapadákove,
tam na východ od raja
kde ináč bežne vôbec nič nie je,
a kde kedysi chodil starý GREGOR - OVCE pásť
je jeden hrob
a v ňom len jedno telo
namiesto dvoch
a ostane to tak na veky.
V roku 1989 vystúpil Dežo Ursiny vo Valašskom Meziříčí na festivale Valašský Špalíček, kde zahral pieseň Imagine od Johna Lennona. Keď pieseň končila, začal ju Dežo spievať ešte raz, ale už so slovenským textom, ktorý napísal Ivan Štrpka. Dežo vtedy skladbu venoval Jánovi Palachovi.
Po 30 rokoch od tejto nahrávky bola pieseň nahratá nanovo a venovaná Jánovi Kuciakovi a Martine Kušnírovej, ktorí zmenili Slovensko a nikdy sa o tom nedozvedeli.